Spôsoby komunikácie
Komunikáciu delíme na verbálnu a neverbálnu. Prostriedkom verbálnej komunikácie je hovorené alebo písané slovo. Verbálnu komunikáciu väčšinou podvedome podporuje aj neverbálna komunikácia: gestá, mimika a reč tela. Neverbálna komunikácia, hoci nevyjadruje slová, prenáša aj informácie. Niekedy sa stačí na niekoho len pozrieť, aby ste vedeli, že je nahnevaný, šťastný alebo smutný. Z výrazov tváre možno vyčítať mnohé ďalšie emocionálne stavy: strach, utrpenie, hnev alebo zúrivosť. V medziľudskej komunikácii majú často práve neverbálne signály väčší vplyv ako hovorené slová.
Spôsoby komunikácie s nepočujúcim alebo slabo počujúcim pacientom
Pacienti, ktorí od narodenia nepočujú, používajú posunkovú reč. Ideálne je ak sa o takého pacienta stará opatrovateľka, ktorá hovorí posunkovou rečou. U prevažnej väčšiny dospelých pacientov so sluchovým postihnutím k poruche sluchu dochádza pomerne neskoro a sluch sa im vekom systematicky zhoršuje. Títo pacienti väčšinou nevedia používať posunkovú reč, takže komunikujú zvyčajne písomnou formou. Pred začatím rozhovoru s nepočujúcim mu musíte nejakým spôsobom dať najavo, že chcete hovoriť. Môžete napríklad zamávať rukou, tak aby Vás videl. Nikdy sa však k pacientovi nepribližujte zozadu, aby ste ho nevystrašili. Aby pacient vedel prečítať slová z pohybu vašich pier, hovorte pomaly a zreteľne. Vety by mali byť krátke. Vyhýbajte sa ťažkým slovám. Ak má pacient problémy s pochopením určitej vety alebo slova, trpezlivo ho opakujte. Keď stále nerozumie, vetu napíšte na papier veľkými paličkovým písmom. Praktické je mať po ruke tabuľu s kriedou, či bielu popisovaciu tabuľu a fixu. Slová po prečítaní tak môžete zotrieť. Pri komunikácií sa vždy uistite, že Vám pacient rozumel, napríklad sa dohodnite, že po odsúhlasení kývne hlavou.
Komunikácia s pacientom s rečovými ťažkosťami
Starostlivosť o chorého človeka s poruchami reči je mimoriadne náročná. Pacientovi je ťažko rozumieť a navyše často krát, keď človek s rečovými ťažkosťami vidí, že je nepochopený, znervóznie, hnevá sa a môže byť aj agresívny. Opatrovateľka takéhoto pacienta musí byť najmä chápavá a trpezlivá. Aj keď je vzájomná komunikácia s takýmto pacientom veľmi obmedzená, nie je nemožná. Opatrovateľka musí v prvom rade posúdiť alternatívne spôsoby komunikácie s pacientom. Napríklad či vie pacient čítať, písať, kývať hlavou, hýbať rukami a pod. V prípade mobilného pacienta môžete opäť využiť písané slovo. V prípade imobilného pacienta, kedy nie je možné slová písať na papier postupujte nasledovne. Pri rozhovore s klientom odstráňte všetky zdroje hluku: vypnite rádio, zatvorte okno. Hovorte pomaly a zreteľne a používajte jednoduché a krátke vety bez zložitých slov. Otázky formulujeme tak, aby pacient vedel odpovedať jedným slovom (áno / nie) alebo jedným gestom hlavy či žmurknutím. Môžete si pripraviť kartičky so slovami „áno“ a „nie“ a dohodnúť si aké gesto budete používať pri súhlase a aké pri nesúhlase. Siahnuť môžete aj po jednoduchých logopedických pomôckach v podobe obrázkových tabúľ či kartičiek s najčastejšie používanými slovami.
Pri rozhovore s nepočujúcimi pacientmi a pacientmi s poruchou reči treba počítať s tým, že pochopenie informácií si vyžaduje veľa pozornosti a sústredenia. Pri rozhovore treba vždy trpezlivo čakať na odpoveď pacienta. Nenaliehajte na neho, aby to urobil, a nezodpovedajte zaňho. Komunikácia musí viesť k vzájomnému pochopeniu a úlohou opatrovateľky je prejaviť voči pacientovi porozumenie a rešpekt.